ATLAS.SK: Piatok, 23.6.2017
meniny má Sidónia
   

ROZHOVOR: Chýba Slovákom vkus?

27.10.2012 | Štýl

Na túto otázku odpovedá uznávaný módny návrhár Martin Hrča (26). O národnej slabosti pre gate na pol zadku, o hipsterskom boome, o kopírovaní cudzích vzorov aj o psíkoch v župane sme sa porozprávali s niekoľkonásobným víťazom prestížnej dizajnérskej súťaže Brillance Fashion Talent.

Veľa slovenských žien vyčíta tunajším mužom, že sa nevedia obliekať...
Dalo by sa to tak nazvať. Až na pár výnimiek, Slováci módu príliš neriešia. Ale to je aj obdobím, ktoré máme za sebou v rámci štátneho príslušenstva. Nebolo zvykom prikladať u nás dôležitosť móde, čo je škoda. Na to, že ako slovenský národ máme dobrý genetický základ – vyzeráme prirodzene pekne – si dokážu tunajší muži pomerne ublížiť - teda, čo sa vzhľadu týka. Pozrime sa napríklad na Arabov. Nevyzerajú úplne vábne, ale vedia s tým pracovať vo svoj prospech. Zatiaľ čo slovenskí muži síce vyzerajú dobre, ale dokážu to dokonale „zabiť“ tým, čo si na seba oblečú.

Nie je to aj tým, že Slováci majú trochu gendrové predsudky? Muž sa nemôže starať o módu, je to predsa ženská doména...
Predsudky, tie sú tu určite. Muž sa dlhú dobu staval do role hrdinu a bojovníka. Pritom sa to dá celé skĺbiť, veď odev, aj keď je na povrchu, je prejavom vnútra. Len u nás sa to tak ešte stále nevníma a škatuľkujeme. Každý, kto to rieši trochu viac, je automaticky považovaný za metrosexuála. Pritom to môže to byť „normálny“ mužný chlap, ktorý sa o seba vie postarať, alebo má niekoho, kto ho, čo sa vzhľadu týka, usmerní.

Nie je problém v tom, že by tu nebol priestor, len tí chlapi nechcú, alebo sa hanbia. Alebo to aj riešia, ale nie práve z toho správneho konca. A potom sú tu tí, ktorí to riešiť fakt nechcú a ani nikdy nebudú. Niektorí by možno aj vnútorne chceli. Kopec chalanov ma stretáva a vidím, že by si aj nechali poradiť, len sú neistí...

...že čo by na to povedali ich kamoši, keby takto prišli do baru?
Áno, asi v tomto smere, niekto z ich okolia sa len musí odvážiť ako prvý.

Čo ti najviac kole oči, keď sa prechádzaš slovenskými ulicami?
Vkus môže mať rozličné podoby, takže by som sa nevyjadroval k tomu, čo sa komu páči a čo nie. Našťastie, žijeme v dobe, keď si každý môže obliecť, čo len chce a ja to, samozrejme, rešpektujem. No mne osobne veľmi nesedia spadnuté nohavice, z ktorých vytŕča pol zadku, a tiež  prepchané bočné vrecká na nohaviciach. Muži môžu mať aj dobrú postavu, ale keď si do vreciek napchajú kľúče, telefón a peňaženku, úplne im to zničí celú siluetu. Nohavicové vrecká sú na to, aby tam vkladal človek ruky, maximálne nejaké drobnosti! U nás sa chlapi asi hanbia nosiť tašky, lebo im to pripadá ako kabelka, radšej si veci napchajú kade-tade a potom vyzerajú totálne zdeformovane. A pritom existujú také dokonalé pánske tašky...

Tiež mi vadí, že si často kupujú väčšie veci. Akoby išli podľa vzoru – aha, ja som CHLAP, tak si kúpim XXL, aj keď by mi stačilo L.

Nesedí im to a je to zbytočné. Česť výnimkám. Ľudia, ktorí tie veci vymýšľajú a dávajú im určité rozmery, vedia, prečo to robia a prečo to práve v danej veľkosti vyzerá na danej postave dobre.

Myslíš, že je to problém ega? Že sa cítia byť „väčší“, keď majú na sebe väčšie veci?
Myslím si, že tak trochu áno. Dokonca poznám pár chalanov, ktorí si radšej kupujú väčšie čísla topánok, lebo nechcú priznať, že majú príliš malú nohu. A tak nosia 43-ku, aj keď majú veľkosť 40.

Čo hovoríš na hipsterský štýl? Mám pocit, že v posledných mesiacoch je toho u nás všade straaaašne veľa.
Nuž, ťažko sa k tomu vyjadruje...Hipsterizmus pôvodne vznikal ako prirodzená vec, ako názorové vyjadrenie sa aj prostredníctvom odevu, a tiež ako istý životný štýl malej skupiny ľudí. Svojou pôvabnosťou sa však ľahko stal trendom, je to štandardný princíp módy, kedy pôvodne hlas ulice a subkultúry postupne „zoficiálnel“ a ľudia ho začali preberať bez toho, aby do daného názorového hnutia videli hlbšie. Proste len preto, že sa to páči. Teraz je to v kurze, tak to ľudia opakujú. Všetci vyťahujú staré bicykle, obliekajú si úzke gate, vyhŕňajú si ich a dávajú si slamené klobúčiky na hlavu, kombinujú luxusné kusy s vintage vychytávkami „akože“ od babky a pritom ich kupujú v obchodných reťazcoch. A tým to, žiaľ, neverím. Tí len „sadli na lep“ trendovosti a marketingovým ťahom.

Samozrejme, sú ľudia, na ktorých je zjavné, že tým žijú, no sú aj takí, na ktorých je vidieť, že sa do hipsterskej polohy len štylizujú. My, Slováci, sme národ, čo sa rád pridáva k väčšiemu celku, rád odkukáva, vidieť to v mnohých sférach. Sú tu početné skupiny, čo sa hlásia k viacerým subkultúram, ale je to už viac-menej prežité.

U nás vyšli hipsteri až v poslednom období, no ono to vo svete bolo už minimálne desať rokov. Už som trochu alergický, keď vidím, že to nejde z človeka prirodzene, lebo odev by mal podľa mňa vyjadrovať, čo je v nás, nie to, čo diktujú módne časopisy alebo čo niekto káže, že sa práve má. Ale sú u nás aj mestá, kde sa to vôbec neuchytilo.

Ako by si definoval dobre oblečeného človeka, ak to teda nemusí byť živý výstrižok z módneho časopisu?
Skutočne nemusí....Teraz je móda nastavená tak, že chrlí trendy. Je fajn to sledovať a celé je to úžasne vzrušujúce, že každú sezónu vyjde niečo nové, avšak to všetko sú komerčné ťahy firiem, ktoré oblečenie vyrábajú. Stále potrebujú ukázať niečo nové, aby to ľudia skupovali. Je to čistý biznis. Byť IN – byť uveriteľný v tej svojej podstate, to je práve to, že módou vyjadrujem samého seba. A keď to nechcem riešiť, neriešim. Na takom človeku vidím, že sa oblieka funkčne, a je mi to oveľa sympatickejšie, ako keď sa niekto strašne trendy nahodí, ale štylizuje sa do cudzej polohy.

Byť samým sebou a nebáť sa! Keď si chcem dať kvetinku za ucho, tak si ju dám. Ale prečo by si ju tam mal dávať niekto, komu to nie je prirodzené? Vidím to na mužoch, čo chcú chodiť v lakovkách, aj keď ich tlačia nohy, lebo sa to takto „nosí“. Potom je smiešne sledovať takého človeka na večierku, ako nerobí nič iné, len si napravuje topánky. Je v tom proste cudzí. Takže ešte raz – dobre oblečený človek je pre mňa ten, kto žije tým, čo má na sebe.

Pomerne frekventovaným módnym fenoménom sú zladené páriky, maminky s deťmi či ženy so svojimi psíkmi. Tebe sa takéto vylaďovanie páči?
Neviem kde sa to tu vzalo ale je to nezmyselné. Opäť to vidím len ako obchodnícky ťah. Zladiť sa na nejakú príležitosť znamená zladiť sa na rovnakú úroveň spoločenského odevu. Len u nás sa to chápe tak, že keď má žena ružové šaty, ja si dám ružovú košeľu. To „ladenie“ sa u nás nie celkom správne chápe.

Keď ide párik na ples – žena v dlhej večernej róbe a muž v košeli s krátkym rukávom síce v rovnakom farebnom odtieni – muž je oblečený o dve kategórie nižšie v rámci rebríčka etikety odievania, a teda sú nezladení, a vyzerá to smiešne.

Už to prepuklo do takého celoslovenského moru – keď idete na ples, presne môžete rozpoznať páry  podľa spárovaných farieb. Je to škoda, pretože spoločenský pánsky odev je úplne inak koncipovaný a samotná farba v ňom nehrá až takú dôležitú rolu, akú jej prikladajú ľudia v rámci tých košieľ a kravát. A príslušnosť jedného k druhému ľudia asi mali vyjadrovať trochu inak.

No a psíky zladené s paničkami? Pes by mal predsa behať po dvore a po lese...

...a nie v župane, však?
Áno, áno (smiech).

Každá krajina má určitý módny ráz, minimálne z pohľadu cudzinca. Ako by si charakterizoval módu nás, Slovákov, keby si ju opisoval niekomu zo zahraničia?
To, čo sa u nás nosí, sú väčšinou prebrané veci. Necítim, že by tu bol nejaký typický módny „duch“. Je tu tých štýlov hneď niekoľko. Aj keď je badateľné, že sme pod Tatrami, stretávať v Bratislave po meste ľudí v trekingových topánkach a outdoorových bundách, to je vyslovene slovenské. Nevidíš to ani u Severanov, napríklad vo Švédsku, kde je naozaj zima. Nechodia takto oblečení, pretože ide o veci, určené na hory a na šport. Zatiaľ čo u nás tí ľudia natoľko spohodlneli, že si zuniverzálnili celý šatník.

A to je problém, ktorý vidím aj na slovenských ženách. V móde nedbajú na príležitosť či spoločenskú ráznosť. V minulosti bývalo zvykom, že keď išiel človek k doktorovi alebo na úrad, obliekol sa pekne, lebo si vážil doktora či úradníka. Teraz to vôbec neplatí. Už ani do divadla nemajú ľudia potrebu obliekať sa slušne. Pozabudlo sa u nás na to, že odev býval okrem iného aj vyjadrením určitej úcty voči človeku s ktorým sa stretávam. Keď idete na oslavu k babičke v rifliach a mikine, nepriamo tým vyjadrujete neúctu a ľahostajnosť k danej udalosti aj k jej osobe.

Dnes sa chce každý cítiť v oblečení „pohodlne“, ale odev predsa v histórii slúžil na viac než len na funkčnosť. Minimálne 2000 rokov sa s nejakými prestávkami človek obliekal kvôli niekomu, teraz sa oblieka už len kvôli sebe. Na jednej strane je to dobré, ale veľa vecí – tých pekných – ktoré odev prinášal, práve toto sebectvo zabilo.

Máš povolanie, kde je tvorivosť základným predpokladom. Kde čerpáš inšpiráciu?
To sa mení od prípadu k prípadu. Čerpám inšpiráciu kdekoľvek sa pohnem, niekedy sediac v električke a počúvajúc ľudí. Hlas ľudu je pre návrhára vždy veľmi inšpiratívny. To sú všetky tie náhodne započuté podnety, vďaka ktorým zisťujem, ako bežný človek vníma veci – či pozitívne, či negatívne. Tiež ma inšpiruje príroda. Pochádzam z Liptova, takže mám veľmi rád prechádzky. Už len to, že chodím lesom a nemám okolo seba nič, iba prírodu, umožňuje mojej hlave naplno pracovať.

A potom sú tu ešte konkrétni ľudia, čo ma inšpirujú. Napríklad taká Iva Bittová. Stačí, že je človek na podnecujúcom koncerte a opäť – hlava pracuje na plné obrátky. No a samozrejme, v neposlednom rade je inšpiráciou samotná zákazníčka, pre ktorú navrhujem.

Je niekto z našej či svetovej šoubiznisovej scény, koho by si túžil obliekať?
Mať takú Cate Blanchett pod rukami, to musí byť úplná báseň! Alebo Nicole Kidman či Tildu Swinton. No veľmi rád by som sa pohral aj s ľuďmi, ktorí nie sú prvoplánovo pekní. Cate je vznešená bohyňa, ktorá bude vyzerať dobre v hocičom, čo na ňu navlečieš, no mňa ešte viac bavia výzvy. Musí byť ale ťažké pracovať s veľkou osobnosťou, ktorej odevný prejav je mi úplne cudzí. Na druhej strane – rešpektovať ho a nájsť tú správnu rovinu v komunikácii by bolo iste veľmi zaujímavé.

Otázka, ktorú sa nedá nepoložiť návrhárovi: Čo považuješ za najpraktickejší kus odevu, aký kedy vymysleli?
Myslím, že grécka tunika – sú to vlastne len dva zošité obdĺžniky, ktoré sa podkasávajú alebo previažu. Keď sa robia halenky či tričká, všetko je to na princípe prehodenej látky. Princípe, ktorý vychádza práve z modelu gréckej tuniky. Z toho sa dajú spraviť dokonca aj večerné šaty.

A najzbytočnejší?
Hm...

Podprsenky pre mužov?
To ani nepokladám za dôležité zmieniť. To sú len extrémne výstrelky nejakých technológov. Ale nechápem napríklad, na čo sú legíny. Žena v nich často vyzerá ako odstrihnutá! Alebo pančuchy, ktoré si niekto zamieňa s nohavicami. Nemám rád vulgárnosť v móde. Preto ma odpudzujú zvieracie potlače – tiger či leopard. Živých zvierat na kabát je škoda, a to, čo sa len tvári ako ozajstné, vyzerá lacno a vulgárne. Keď chce žena vyzerať ako šelma, nemusí si dávať leopardiu kožušinu, aby pôsobila dojmom šelmy.

Ó, a retiazky! Nikdy som nepochopil načo sú komplety – náramok , retiazka, a ešte na tom nejaká tá platnička či znamenie zverokruhu. Zbytočné a prehnané dekorovanie je podľa mňa najväčší problém súčasnej módy. Veci sa vo veľkom vybíjajú, cvočkujú, načo? Dekorovanie je jedna vec, no preplácanosť druhá.

Spomenul by som ešte kozmetické zásahy typu permanentný mejkap, gélové nechty, nastreľované mihalnice... Celé mi to pripadá divné a zvrátené. Poznám baby, ktoré sú prirodzene krásne a práve takéto zásahy ich viac ošpatia než okrášlia. Prirodzene pekné mihalnice si potrebujú predĺžiť aspoň na dva a pol centimetra, aby sa im šúchali o čelo. Načo?

Žena je pekná, keď je ju vidno. Hrozne mi vadí, keď ju spod všetkých vrstiev mejkapu nevidieť. A to viem o viacerých chlapoch, ktorí tvrdia, že nenamaľovaná žena vyzerá lepšie. Podľa mňa chlap chce vidieť babu taká, aká je. Jasné, nech sa prikrášli, mierne nalíči – upraví si vlasy a tak, to je ok. Ale prečo jej musia trčať z rúk trojcentimetrové pazúry a prečo jej nemá byť vidieť tvár? To celkom nepochopím. 

Keď už si spomenul mejkap, čo hovoríš na expanziu trendu pánskeho mejkapu?
Je to dobrá vec. U ľudí, ktorí sú pred kamerou, v obraze, priam nevyhnutnosť. A do bežného života? Prečo nie! Keď má niekto problematickú pleť, je to normálny prostriedok na vyriešenie deficitu. Myslím mejkap v zmysle, že sa zjednotí farba pleti a zakryjú sa jej nedokonalosti. Treba ho však aplikovať v zdravej miere. Keď to niekto netrafí, výsledok vyzerá smiešne. Sú líčidlá, vyrábané špecificky pre mužskú pleť, a vyzerajú prirodzene. Ale zas chlap, ktorý má vymaľované líčka a natočené mihalnice, už asi nie je celkom kóšer.

Linky pod očami tiež nie sú kóšer?
To už je zase otázka príslušnosti k istej subkultúre. Tak ako k pankáčom patria vrtule na hlave, aj linky patria k iným. A keď ide muž na koncert, prečo si nenamaľovať linky pod oči – ako úlet? Keď to niekomu robí radosť, tak nech sa zabáva! Móda je predsa aj na to!

Na záver ešte niečo aktuálnejšie: Môžeš nám priblížiť trendy pánskej módy na jeseň – zimu 2012/2013?
Horúcou farbou je aktuálne sírovo žltá. Pomerne dlho fungovalo obdobie šedi a černi, ale konečne sa do popredia dostávajú aj iné farby, aj keď veľmi decentné – plné odtiene tmavých lomených farieb, ako sú petrolejová, baklažánová, malachitovo zelená, parížska modrá a podobne. Som rád, že tie farby sú v móde viac. Čisté farby príliš u mužov nefungujú, ale zas – všetko je na nositeľovi.

Videl som v kolekciách veľa krásnych kabátov, bundy sa skoro vôbec neprezentovali. Všetko sa strihá. Malo by to napodobňovať imidž gentlemana 19. storočia. Principiálne, samozrejme, lebo vizuál sa trochu mení – taký slušný elegán, pretransformovaný do súčasnosti. Žiadne rozopnuté gombíky, všetko je presne tam, kde má byť – strihané na mieru, upravené priamo na postavu. Čiže taký ten pomyselný vrchol krajčírstva.

Autor: Monika Maťušová
Foto: Archív Martina Hrču


TIPY NAŠEJ REDAKCIE

ŠTÝL

Štýlové články, vďaka ktorým vám žiadna neodolá.

 

SPEKTRUM:

Zaujímavosti z domova i zo sveta, od ktorých neodtrhnete zrak.

 

Ste hypochonder?
Otestovalo sa 13607 ľudí

Tipy na dnes

 
Vtip dňa

Fidel Castro reční na zhromaždení v Havane :
- Nech žije stomiliónové Československo!
Pobočník mu pošepne :
- Súdruh Fidel, nie stomiliónové, iba päťnásťmiliónové.
- Mne nevrav, ja viem, koľko rumu im dodávame.

 
Virtuálny barBacardi Cocktail Bacardi Cocktail
  • 6 cl bieleho rumu
  • 2 cl limetkovej šťavy
  • 1 lyžička grenadiny
  • 1/2 lyžičky cukrového sirupu
 
Hra na dnes