Cestou do Trnavy máme zmiešané pocity. Počasie je sychravé a pod mrakom, nie práve ideál v očiach človeka, čo si chce prvý raz v živote zalietať vo vírniku. Pilot nás ale ubezpečil, že tieto stroje bez problémov zvládnu aj silnejší nápor vetra. Pokým neprší a tráva nie je príliš vlhká, čo by spôsobovalo problémy pri pristávaní, nie je dôvod nevzlietnuť. Tak teda ideme na to...

Ešte pred nástupom do kokpitu nás ale zaujíma, do čoho presne si to sadáme. Naším pilotom, hostiteľom a sprievodcom je majiteľ trnavského letiska Kopánka, Ing. Milan Ďurica. O svojich „miláčikoch“ v hangári rozpráva fundovane, ale najmä zanietene. S nefalšovanou vášňou, typickou pre človeka, čo žije svoj sen.

Ako by ste predstavili vírnik človeku, čo o ňom nikdy nepočul?
Vírnik je stvorený už približne šesťdesiat-sedemdesiat rokov a pochádza z Ameriky, možno z Kanady. Dokonca jedna z najlepších vtedajších pilotiek to na ňom skúšala už v roku 1935. Lieta to teda zhruba od toho tridsiateho roku minulého storočia.

Odkedy sú vírniky u nás, na Slovensku?
Za socializmu už boli nejaké pokusy o lietanie, no bolo to skôr potajomky, lebo nie veľa ľudí pre to, z pochopiteľných príčin, zdieľalo nadšenie. Vláda a zázemie tomu nebolo priaznivo naklonené, a keďže ľudia túžili po slobode, bolo to ľahko zneužiteľné na to, aby nezákonne opustili republiku.

Aj tu v trnavskom regióne sa traduje, že ľudia mali vírniky a iné mašiny postavené v garážach. Potom prišla štátna bezpečnosť a zhabala im to. Viem, že tu, na moravskej strane, bolo po roku 1968 zošrotovaných asi 300 vírnikov. Vtedy to boli ešte bezmotorové stroje, ktoré lietali za autom. Rotor sa roztáčal doslova rukou, naštartovala sa ´embéčka´, potiahla a išlo sa do vzduchu. Nadšenie ľudí, ktorí sa za každú cenu chceli naučiť lietať, bolo obrovské.

Ako ste sa k vírniku dostali vy?
Úplne jednoducho. Pred troma rokmi som to videl prvýkrát letieť a presne v takej konfigurácii, ako je tento môj terajší, teda so sedením vedľa seba.

Keby ste sa ma dovtedy opýtali na vírnik, a to sa motám pri letectve už od roku 1995, povedal by som vám, že je to také otvorené zariadenie, kde sedia ľudia za sebou, má to otvorenú kabínku, ľudia tam majú okuliare, prilbičky a hore sa im točí rotor. Nič moc, podotkol by som. Lenže tento, ktorý som videl, bol iný a uchvátil ma. Mal zavretú kabínu, dve sedadlá vedľa seba a čo ten pilot s ním stváral...

Čo také?
Normálne visel vo vzduchu! Za veľkého vetra. To nie je možné, vravím si. Pre menšie stroje je totiž všeobecne ťažšie z hľadiska pilotáže, keď sa do nich opiera vzduch veľkou razanciou. Keďže majú menší motor, majú aj menší ťah i výkon – a teda sú logicky ťažšie manévrovateľné. Toto bol však čistý opak.

Prvotné uchvátenie ale asi samo o sebe nestačí, čo teda nasledovalo?
Prihlásil som sa do školy s tým, že by som to chcel skúsiť. Už po dvoch hodinách som však zistil, čo je vírnik vlastne zač, aké úžasné letové vlastnosti má – a musel som si ho kúpiť.

Aké sa cítite, keď vzlietnete?
Kto to nezažil, nevie. Kto to nemá nakódované vo svojej krvnej skupine, vo svojej DNA, nikdy nepochopí. Chodia mi sem ľudia s tým, že ich už roky prenasleduje túžba letieť a vyskúšať si to – a ja im rozumiem. A presne viem, o čom hovoria.

Vy to zjavne v sebe „nakódované“ máte...
Určite, už od štyroch rokov. Keď som bol malý, takéto veci ma fascinovali. V mojom vedomí to roky driemkalo. Stal som sa elektrotechnickým inžinierom a aj keď nie som profesionálny pilot, prenasleduje ma to, v dobrom, celý život.

Pamätáte si na prvý stroj, na akom ste leteli?
Pravdaže. Prvá mašina, prvý inštruktor, to všetko sú veci, na ktoré sa nezabúda. To je ako dátum narodenia, patrí to k vám a k vášmu životu.

Mali ste zo začiatku z lietania strach?
Jasné. Kto nemal a nemá strach, už tu väčšinou medzi nami nie je. Alebo na to, skôr, či neskôr, doplatí. Treba mať rešpekt. Pred fyzikou a fyzikálnymi javmi. Pretože vás vo vzduchu môže prekvapiť.

Môže na vírniku lietať naozaj ktokoľvek?
Áno, no musí pamätať na fyzikálne zákony. Nemôžete si myslieť, že keď máte pár miliónov navyše oproti ostatným ľuďom, pre vás fyzika neplatí. Platí. Je nutné mať rešpekt a pokoru. Taktiež treba mať na pamäti, že vlastnosti a výkon stroja sa menia v závislosti od počasia i ostatných dôležitých a často aj rozhodujúcich okolností.

Stalo sa vám niekedy počas letu niečo nepredvídateľné, niečo, čo ste museli zvládnuť s vypätím všetkých síl?
Ani nie. Ja nie som z tých pilotov, čo skúšajú hranu. U mňa platí, že za veľké šťastie považujem už len to, že letím, že som sa do vzduchu dostal a že viem, čo ma tam asi čaká. Mám pred tým neskutočnú úctu a vždy, keď si do vírnika sadám, chcem si to užiť. A nie skúšať, kam až môžem zájsť a čo až dokážem...

Piloti musia mať hranicu pudu sebazáchovy posunutú. S tým, že sa bojíte výšok, sa hore vydať nemôžete. Ani sa nenaučíte lietať. Strach by vo vás blokoval to podstatné.

Na čo myslíte, keď letíte? Musí byť pilot vírnika vždy sústredený?
Nie je to ani o nejakom veľkom sústredení, ako skôr o pohode a relaxe. Vo vírnik nemáte pocit ohrozenia, ani stresu. Do vetra s rýchlosťou 60-70 kilometrov za hodinu je to v poriadku a veľmi príjemné, potom už prichádza aj trošku adrenalínu.

Má lietanie nejaké sezónne obmedzenia, či je to celoročná záležitosť?
Môže sa lietať stále. V lete i v zime. Minulý marec, keď bolo až mínus desať, som učil svojich žiakov nonstop. Mám však určité hranice, kedy by sme už do vzduchu nešli.

Vždy zdôrazňujem, že lietame pre radosť a zábavu. Prosto pre vyžitie, športové, kultúrne, jednoducho akékoľvek. Nie preto, že musíme, ale preto, že chceme. Opak by totiž mohol znamenať katastrofu. Keď si nejaký amatérsky pilot povie, že z rôznych dôvodov musí, nekončí to zväčša vôbec dobre. Časový rozmer môže hrať kľúčovú rolu v rámci toho jedného osudného letu...

Kto si najčastejšie sadá do vírnika, ako by ste charakterizovali svojho profilového klienta?
To sa v globále nedá určiť. Máme pekára, mäsiara, poštára, doktora práv, skromnejších ľudí i boháčov. Nedá sa to presne špecifikovať.

Aj ženy?
Samozrejme, aj dámy. Ženy majú väčší cit pri pilotovaní ako chlapi.

Je veľa teórie, ktorú sa pilot musí naučiť predtým, než začne lietať?
Záleží od toho, aké máte základy zo školy. Pokiaľ človek fyziku príliš nemiloval a len ju presedel, bude mu to chýbať a bude to preňho zložitejšie.

Dopravný pilot, to je vysoká škola letectva, to je štrnásť predmetov, ktoré môžete urobiť za pol roka a na malé lietanie je to taká dobrá stredná. Vo vzduchu musíte totiž robiť vo vírniku presne to isté, čo v Boeingu. Bezpečný štart, bezproblémový let, jemné a presné pristátie, komunikácia, navigácia a ďalšie, veľký rozdiel tam v tom nie je.

Čo taký vírnik vo vzduchu zvládne? Predstavte nám niektoré jeho manévre...
V porovnaní s vrtuľníkom i lietadlom dokáže zatočiť do strany prakticky okamžite, doslova na mieste, nepotrebuje až tak veľa voľna a má svojské obraty. Takisto špecifikum vírnika je aj to, že dokáže pristáť na malom priestore. Namiesto dráhy v dĺžke 300-400 metrov mu stačí skromnejšia plocha 30-40 metrov a ak fučí parádny vietor, tak s vysadeným motorom bezpečne aj na nule, na nejakých piatich metroch, len sa zvezie nadol.

Nepochybne máte svoje známe terény, no zvyknete vírnik zobrať aj na výlet len tak, naslepo?   
Áno, keďže zvykneme lietať pomerne nízko, približne tristo metrov nad zemou, vidíme, kam presne ideme a mierime. Hoci dnes nám na navigáciu slúži GPS, musíme mať na palube povinne stále aj mapu. Prapôvodná výučba bola aj tak postavená – aby človek išiel prstíkom po mape a presne vedel, kde sa v daný moment nachádza. Ak má človek okolie prejazdené autom, orientácia vo vzduchu by mu nemala robiť problémy.

Aký bol najdlhší let, aký ste doposiaľ na vírniku absolvovali?
Šesť a pol hodiny. Nahovoril ma kamarát a s bezmotorovým lietadlom sme takto súťažili na majstrovstvách Slovenska. Točili sme sa nad kopčekmi a mráčikmi – len nech nás to drží vo vzduchu čo najdlhšie...

Dá sa s vírnikom letieť aj za hranice, trebárs na dovolenku do Chorvátska?
Je to možné. Základom je výborná znalosť angličtiny, lebo v nej sa komunikuje.
Lietadlá i vírniky nie sú rozdelené na to, či poletia sto, alebo tisíc kilometrov. Odlišujú sa certifikátom, ktorý majú a ten býva národný a medzinárodný. Tieto Lietajúce športové zariadenia, ktoré sa takto volajú zo zákona, majú väčšinou národné certifikáty, a teda môžu lietať nad Slovenskom. Ak sa však chcem vydať do zahraničia, musím požiadať konkrétne úrady o schválenie letu.

Pociťujete „absťák“, keď dlhšie nelietate?
Keď pár týždňov náhodou nelietam, cítim, že mi niečo chýba. Človek môže byť vyspatý, najedený, úplne v pohode, no adrenalín a to všetko s tým súvisiace, tam jednoducho nie je. V krvi sa vám dejú veci, o ktorých ani sami neviete, hlodá vo vás mierna nespokojnosť. Keď sa nedá letieť a napríklad prší, je to utrpenie. To vzrušenie skrátka potrebujem!

Máte vírnik radšej, ako helikoptéru či lietadlo?
Áno, mám. Je podľa mňa totiž najbezpečnejším zo spomenutých bežne dostupných strojov. Práve toto kritérium radím azda najvyššie.

Ako často prebieha technická kontrola stroja?
Pred každým letom si  pilot sám robí predletovú prehliadku stroja. Olej, chladiacu kvapalinu, upevnenie dôležitých konštrukčných prvkov, rotor, riadiace kormidlá, podvozok – toto všetko treba dôkladne a svedomito skontrolovať. Na servisnú prehliadku k technikovi idú vírniky po približne stovke odlietaných hodín a spravidla minimálne raz za rok. Všetky dôležité veci sa zaznamenávajú do letovej príručky, ktorú musí mať každý vlastník vírnika.

Čo všetko obnáša povolenie lietať s vírnikom?
Je približne v rozsahu vodičského oprávnenia. Po vstupnej zdravotnej prehliadke je potrebné sa stať členom Slovenskej federácie ultraľahkého lietania, čo je v podstate asociácia a združenie fyzických a právnických osôb. Tá sa zaoberá všetkým podstatným a určuje podmienky, za akých sa môžete stať pilotom. Následne absolvujete výcvik, ktorý trvá 25 hodín, plus si preberiete aj  teóriu. Potom dostanete preukaz, ktorý sa musí každé dva roky obnovovať.

Je možné si vírnik aj prenajať?
Áno, je to možné. 

Existuje „know-how“, o ktoré by ste sa ako pilot chceli podeliť?
Pri lietaní zisťujem, že veľakrát nerozhoduje, koľko máte nalietaných hodín – a že to, čím viac času ste vo vzduchu strávili, tým bezpečnejšie lietate. Nie je to tak. Niekedy zdravý rozum stohodinového pilota víťazí nad úsudkom jedenásťtisícového skúseného borca, ktorý si myslí, že je bohom a že všetko vie. Niekedy ho zaskočí na pohľad banálna maličkosť, vietor, rýchlosť – ktoré si treba sakra strážiť.

Čo ma bude do smrti prenasledovať, to bude pohľad na  pilota, ktorý pred pár rokmi pristál v Hudsonovom zálive s Boeingom s oboma vysadenými motormi a dvesto vydesenými, no napokon šťastnými pasažiermi. Pilot posadil stodvadsaťtonový a čerstvo naložený stroj do zradnej vody. Toto keď si uvedomím, poviem si, klobúk dolu, toto je pecka!

Máte nejaký, zatiaľ nesplnený, pilotský sen?
Ja si svoj sen plním. Mám svoj vlastný stroj a učím ľudí lietať.
 
DOJMY Z LETU:
Milan Ďurica nám s istotou ostrieľaného profesionála predviedol obraty, pri ktorých nám žalúdok vyskočil až do krku, aj mimoriadne efektný voľný pád, kedy stroj klesá k zemi ako pierko vo vetre. Aké boli naše bezprostredné dojmy z lietania? 

Redaktorka Magazín.sk: „Pilota som ešte pred štartom poprosila, aby mi vo vzduchu ukázal pár manévrov. Zaujímal ma adrenalín, nie hladká jazda. Keď sa stroj prvý raz prudšie zvrtol, priznám sa, že chvíľu mi nebolo všetko jedno. Bol to pocit podobný jazde na húsenkovej dráhe - trochu desivý, a zároveň vzrušujúci. Inak je let prekvapivo pohodlný! Zvonku pôsobí celý stroj dojmom, že by ho naklonil aj slabší vánok, ale opak je pravdou. Je stabilný a pri pohľade na pána Ďuricu to vyzerá, že pilotovanie je hračka (určite by som to však netvrdila, keby mi dal do rúk riadenie!). Keď som sa ho počas letu spýtala, či po toľkých prelietaných kilometroch nepociťuje rutinu, razantne pokrútil hlavou: ´Nie, nikdy!´ Komfort vo vírniku je cítiť i pri samotnom pristávaní. Čakala som, že to s nami riadne trhne, ale nakoniec som si dotyk so zemou ani nestihla uvedomiť. Pri vystupovaní som mala v hlave jedinú myšlienku – kde a kedy si najbližšie pôjdem zalietať. Áno, je to návykové. Prudko návykové!“

Redaktor Aktuálne.sk: „Doteraz som si vyskúšal priamu konfrontáciu so vzduchom iba prostredníctvom lietadla, čo už dnes beriem ako samozrejmý a veru aj obľúbený spôsob dopravy. V ničom podobnom ako vírnik som ešte nikdy predtým nesedel a musím priznať, že jazda prekonala všetky moje očakávania. Keď sme rolovali po trávničku, cítil som jemné šteklenie v žalúdku a keď sme sa vzniesli do výšky, všetko ustúpilo a poľavilo. A potom prišlo padanie. Netušil som, čo ma čaká, no keď mi pilot oznámil, že to ideme vyskúšať a že budeme trošku cúvať, krvi by sa mi v tej chvíli nedorezali! Dovtedajšiu pohodičku nahradil strach a neistota, no dnes už viem, že sa fakt nebolo čoho obávať. Po vypnutí motora sme začali pomaličky a jemne klesať k zemi, až sme pristáli. Celý pohyb nadol mi pripomínal hojdanie v kolíske. Cítil som sa ako znovuzrodený, totálne uvoľnený a vnútorne šťastný. Keď som sa zhora pozeral na krajinu, rozhostil sa mi v duši pokoj, aký zažívam iba vo výnimočných prípadoch. Je to relax, aký vrelo odporúčam každému, kto si chce vyčistiť hlavu a aspoň na čas nechať svoje problémy a starosti na zemi.“

Pre viac informácií o vírnikoch kliknite na www.virnik.sk

Autor: Monika Maťušová, Martin Erdöfy
Foto: www.virnik.sk, Tomáš Marenčák